ako si zvyknut na to, ze tulavych topanok sa clovek nezbavi tak lahko, ako predpokladal

pisem s coraz nizsou frekvenciou - posledny krat som nieco kratke napisala takmer pred rokom. mozno nakoniec uz nenapisem sem nikdy nic a bude.

prave som vymazala asi polstranovy elaborat o tom, co vsetko sa za ten rok zmenilo. a potom som neodolala tomu magickemu tlacitku "delete" a bolo. fuc. basta (...fidli motyka, ako by dodala moja babka...-nie ta, ktora bude mat 93 rokov a nedavno uspesne prekonala mozgovu porazku, ale ta druha, mladsia... ehm....). pristihla som sa pri tom, ako zacinam na niektore veci, co sa deju okolo mna nadavat, co je asi (zda sa mi, ze coraz castejsie) dost bezne. a take ludske. no a potom som stlacila "delete".

su veci, ktore ma robia smutnou, neskutocne ma hnevaju, ktore ma dokazu vytocit tak, ze kopem do postele (a pritom si nakopnem malicek na nohe tak, ze ma boli este aj po polroku- hm...asi som si ho vtedy naozaj zlomila...), veci, proti ktorym sa buri cely moj clovek (dobre spojenie, vsaq??)- a s niektorymi z nich nic nespravim, aj keby sa rozkrajam - no a s tym sa skratka zacinam zmierovat. "delete" ma (aspon dufam) presunulo na inu uroven: KUA, namiesto toho, aby som sedela a nadavala, asi zacnem nieco robit a nebudem sediet na posteli a pisat o tom blog, ktory ma uz kazdy od mesacnych babies az po perzske macky, nie?????????

(tomu sa hovori good morning Columbus....)